Filemon a Baucis

Zeus chodieval na Zem v podobe pozemšťana pozerať, či sú ľudia dobrí alebo zlí. Brával so sebou aj Herma, posla bohov.

Raz zavítali do utešenej doliny, kde sa len spev a radosť ozývali, a jedlo navôkol voňalo. ,,V takomto radostnom údolí by sme aj mohli prenocovať. Zájdem do niektorých domcov a požiadam o nocľah," zvolal Hermes.

Šiel k prvému, druhému, tretiemu až poslednému domu, no nikto ho nechcel prijať. Dokonca mu ani neotvárali alebo ešte aj zamkli pred nosom.

Zeus sa spýtal:,,A naozaj si bol všade?" ,,Všade, okrem jednej chatrnej chalúpky na kraji lesa. Je však pokrytá len slamou - isto tam bývajú najchudobnejší ľudia. K nim predsa nepôjdem, už aj tak majú dosť."

,,Len tam choď," odpovedal Zeus, ,,a popýtaj sa na nocľah."

V chalúpke býval starček Filemon a starenka Baucis. Žili tam už od mladosti, a v svornosti a láske tam aj ostareli. Keď sa dozvedeli, že pocestní hľadajú nocľah, ponúkli aj to málo, čo mali.

Zeus a Hermes s chuťou jedli a usmievali sa na dobrosrdečného starčeka a starenku. Filemon nalieval a nalieval vína, no z čaše neubúdalo. Nože sa šiel poradiť o tomto divnom úkaze s Baucis. ,,Bohovia navštívili našu chalúpku!" s bázňou vzdychla starenka.

A starček a starenka poklonili sa vzácnym hosťom a prosili ich o milosť. Filemon bežal na dvor zabiť hus, no utiekla mu do domu, a Zeus dal pokyn, aby hus nezabíjal.
,,Zostúpili sme na Zem a nik nás nechcel prijať. Teraz nechajte všetko tak a poďte s nami na úbočie vrchu."

O paličke vystúpili s bohmi na vrch a rozhliadli sa. Trávnaté stráne, domce a gazdovstvá zmizli pod vodou a vietor hnal vlnobitie k brehom nového jazera. Jazero ničím nepripomínalo ľudské príbytky, ktoré pohltilo. Starčekovi a starenke sa oči zaplnili slzami. Spomenuli si na známych, ktorých zaliali vlny. Iba ich chalúpka stála na brehu jazera.

Zrazu sa drevo premenilo na mramor, slama na zlato. Namiesto vratkých dvierok sa zjavili zdobené dvere a pred nimi vyskočili zo zeme biele schody.
,,Bohovia," prehovoril Filemon, ,,dovoľte, aby sme sa stali strážcami a sluhami tohto krásneho chrámu, a keď sa naplní náš čas, aby sme umreli v tú istú chvíľu." Bohovia im splnili želanie. Filemon a Baucis opatrovali chrám, až kým nenastal ich posledný deň.

Vyhrievali sa spolu pred chrámom a spomínali na prežité chvíle. Vtom Filemon zazrel, ako Baucis obrastá lístím. Baucis zas zbadala Filemona, ako sa stráca v hmle zelených lístkov. ,,Zbohom," zavolá Filemon. ,,Zbohom," povie Baucis a ústa im súčasne zarástli zeleňou.

Tak sa premenil Filemon na dub a Baucis na lipu. Aj po smrti sú si nablízku, a keď zavanie vietor, nežne sa dotýkajú jeden druhého konármi.

(Staré řecké báje a pověsti)